Tibetský teriér pochádza z najúžasnejšej a zároveň najvyššie položenej krajiny sveta – z Tibetu. Lao Khyi (psy k ruke) alebo apso (dlhosrstý), ako ich volajú Tibeťania, sa tisícročia pozorne šľachtili a chovali viac-menej čistokrvne v tibetských kláštoroch. Tibeťania veria, že v kolobehu reinkarnácií sa človek má aspoň raz narodiť ako pes. Preto majú psy Tibeťanov v ich živote výnimočné miesto a sú hlboko uctievané. Zabitie alebo predaj takéhoto „nositeľa duše“ bolo vnímané ako ťažký zločin a tak to bolo aj trestané. Vo veľmi výnimočných prípadoch mohli byť darovaní, aby priniesli šťastie obdarovanému.
Legenda hovorí, že v kláštore nazvanom Shangri-La (Stratené údolie) mnísi chovali psy. Do Strateného údolia bolo skoro nemožné sa dostať, keďže tam viedla jediná veľmi náročná cesta cez úzky priesmyk a kláštor žil po stáročia takmer odrezaný od sveta. Práve tam sa podľa legendy vyšľachtila rasa odolných dlhosrstých psov, ktoré mnísi dávali na spiatočnú cestu pútnikom, ktorí cestu k nim zvládli. Psík im mal priniesť šťastie a ochrániť ich od nepriazne osudu. Takto sa niekoľko psíkov v behu storočí dostalo zo Strateného údolia do kláštorov v celom Tibete.
Zo zachovalých starých prameňov vieme, že lámovia často dostávali od pastierov tie najmenšie predovšetkým biele a zlaté šteniatka (nazývali ich senge – snežný lev) a tie okrem radosti lámom prinášali aj teplo na lôžko. Mnísi zase naopak dávali pastierom svoje najväčšie odchovy, ktoré sa viac hodili na stráženie okolia stád. Takto sa vytvorili dva základné typy tibetských teriérov – kompaktnejší „kláštorný typ“ a robustnejší „nomádsky typ“. V súčasnom chove sa dodnes objavujú šteniatka obidvoch typov.
Začiatok novodobej histórie sa viaže k menu doktorky Agnes Greig. Bola to anglická lekárka, ktorá na začiatku 20. rokov 20. storočia zachránila život manželke bohatého tibetského obchodníka a ako symbol veľkej vďaky prijala jedno zo šteniatok ich sučky Lily. Mladá sučka dostala meno Bunti. Neskôr sa doktorke Greig podarilo získať aj psa tejto rasy, ktorý sa volal Rajah. Prvý vrh Rajaha a Bunti sa narodil v Indii na Vianoce v roku 1924. V roku 1930 doktorka Greig začala chov aj v Anglicku v chovateľskej stanici jej mamy Ladkok a aj vo svojej vlastnej – Lamleh.
Anglický kynologický klub (The Kennel Club) uznal jej odchovy v roku 1931 a novú rasu nazval podľa miesta pôvodu TIBETSKÝ a podľa vzrastu a temperamentu TERIÉR. Z času na čas sa ozývajú hlasy volajúce po oprave názvu, nakoľko tibetské teriéry rozhodne nie sú poľovné psy a označenie teriér vôbec nezodpovedá podstate rasy. Ale ani medzi chovateľmi tibetských teriérov v tejto otázke nepanuje zhoda – ani pri hľadaní nového názvu ani v tom, či vôbec zaužívaný názov meniť.
Do roku 1953 boli všetky tibetské teriéry v Európe potomkami psov doktorky Agnes Greig – teda tzv. Lamleh línie, ktorej psy majú dokázateľný pôvod v Tibete a okolitých štátoch. V roku 1953 sa však stala udalosť, ktorá rozhodne ovplyvnila ďalší chov tibetských teriérov. V Anglicku sa v námorníckych dokoch našiel čiernošedý pes nápadne podobný rase tibetský teriér. Ujal sa ho John Downey, ktorému patrila chovateľská stanica Luneville. Psíka doma volali Dusky, bol bohato osrstený, na výstavách úspešný a anglická kynologická organizácia ho uznala ako tibetského teriéra. Dostal oficiálne meno Trojan Kynos (trójsky kôň) a manželia Downeyovci ho využili v chove v spojení so sučkou Luneville Princess, ktorej otec bol Pa-Sang of Lamleh a matka Princess Chan neznámeho pôvodu. To bol začiatok línie Luneville. V súčasnosti sa tieto dve základné línie bežne miešajú a každá z nich má svojich nadšencov.
Donedávna pramene udávali ako posledného z Ázie importovaného psa Ladakh Djouley, ktorého v roku 1972 priviezli z Nepálu do Francúzska, kde sa uplatnil v chove i na výstavách. V roku 2006 sa však vďaka spolupráci trojice zapálených chovateľov z troch rôznych krajín podarilo takmer nemožné. Aj napriek veľmi zložitým legislatívnym prekážkam dokázali za svojho pobytu v Tibete Margareta Sundqvist (A-Mas) zo Švédska, Anna Lorenzon (Serenissimo Ganesh) z Talianska a Primož Peer (Rombon) zo Slovinska nájsť tibetského teriéra a zariadiť jeho import do Európy. Psík sa volal Kanze a stal sa spolu so sučkou SiSi zakladateľom tzv. „Native“ línie.Behom ostatných rokov sa podarilo z Tibetu priviezť do Európy 16 psíkov. Významne sa zapísali do chovu v Slovinsku, Nemecku a v Škandinávii. Ich potomkovia sú už ale prítomní aj v rodokmeňoch v iných krajinách, na Slovensku ale zatiaľ žiadneho zástupcu tejto línie nemáme. Slovensko sa však zapojilo do spolupráce s chovateľmi Native línie spojením psíka Khyi-Mi Bod-ja Lamleh a sučky Medok importovanej z Tibetu.
Kvôli zmene systému v Tibete je nepravdepodobné, že by sa v blízkom čase priviezli zase nejaké psíky z Tibetu s „čistou krvou“. Je tam čoraz viac psov mnohých rás z celého sveta, ktorí sa nekontrolovane miešajú s domácimi psami a ich potomkovia sa už rozhodne nedajú nazvať „native“ a šanca, že by sa ešte niekde objavilo nové Stratené údolie je mizivá.
Prvý známy vrh tibetských teriérov na území Slovenska bol v roku 1987 odchov Jany Túmovej v jej chovateľskej stanici Tu-Anaj. Prvé slávne meno našej histórie je Jana Juhásová, ktorá od roku 1990 odchovala mnoho vrhov v ch. st. Bambabibi. V priebehu 90. rokov bol náš chov založený na tibetských teriéroch z Českej republiky a na belgických importoch Moniky Brezovej, ch. st. Moden (neskôr Tibet-Chan). Počas prelomu tisícročí boli aktívne aj iné chovateľské stanice: Erbos, Falize (neskôr Dhangarhi), Masinial, M-V Kmecovi, atď.
Kompletné záznamy o chove počas 90. rokov minulého storočia boli zničené povodňami ako aj ľudskou nezodpovednosťou pri zmenách organizácií zastrešujúcich chov. Našťastie sa vďaka nadšeniu pre rasu podarilo zozbierať všetky vrhy a väčšinu mien a čísel z troch rôznych plemenných kníh, takže aj keď záznamy o prvých 500 tibetských teriéroch síce oficiálne neexistujú, dajú sa nájsť v súkromnej zbierke.
Prvé roky druhého tisícročia boli pre tibetské teriéry na Slovensku krízové. Dlhoročné chovy končili svoju činnosť a väčšina nových chovateľov odchovala iba 1-2 vrhy. Keďže o šteniatka nebol takmer žiadny záujem, v chove nepokračovali. Na Slovensku veľmi chýbali akékoľvek informácie o rase, kluby zastrešujúce rasu nevyvíjali žiadnu publikačnú činnosť, webstránky ani sociálne siete ešte neexistovali. Opatrná zmena nastala po rozšírení internetu. Súkromné stránky ako aj informácie zo sveta pomáhajú Slovákom dozvedieť sa o tejto čarovnej rase. A aj keď sa stále na Slovensku chová málo, naše odchovy dokazujú kvalitu na výstavách po celom svete, kde sa často objavujú na stupňoch víťazov. Veríme, že tento trend bude pokračovať a tibetský teriér sa z málopočetnej rasy stane rasou populárnou aj na Slovensku.