[fusion_dropcap]T[/fusion_dropcap]ibetský teriér zapôsobí hneď na prvý pohľad. Má to na svedomí hlavne krajina, z ktorej pochádza. Na jednej strane jeho exotický vzhľad a na druhej strane krajina pôvodu, plná mýtov, legiend, svätcov a mágov a v neposlednom rade zákazov hlavne pre cudzincov, dávajú jeho výzoru ten pravý magický nádych.

Tibet, strecha sveta, hory a horské plošiny. Extrémne klimatické podmienky so  striedaním dlhej a veľmi ľadovej zimy, s krátkym, zato veľmi horúcim letom, sa veľmi významne podpísali pod výzor a formovanie psov pochádzajúcich z Tibetu. Názov „apso“ bol v Tibete určený pre všetky dlhosrsté psy odchované už pred 2000 rokmi a tie veľmi dlho neboli bližšie špecifikované.

[fusion_dropcap]V[/fusion_dropcap]äčšie psy sa využívali nomádmi ako pastierske, strážne a obranné. V každom prípade funkcia psa ako pastiera sa odrazila asi najviac na vzhľade Tibetského teriéra. Dvojitá srsť týchto psov tvorila vynikajúcu ochranu nielen voči nepriaznivému počasiu, ale aj voči poraneniam od zvierat, neraz napádajúcich stádo. V pôvodných tibetských pastierskych psoch nájdeme pôvod viacerých plemien napr. Komondor, Kuvasz, Poľský nižinný ovčiak, či Puli atď.

Menšie psy žili často v kláštoroch hlavného mesta ibetu Lhasy. V nich videli mnísi, aj samotní Tibeťania, znovuzrodenie duší a značne ich rešpektovali. Nebolo možné získať ich inak, ako darom, preto sa o nich hovorí aj ako o „Darcoch šťastia“ . Ostatných prevyšovali svojou pohyblivosťou, obratnosťou a čulosťou. Okrem spoločníkov mníchov boli z nich aj psy na modlenie, alebo ako „termofory“ zohrievali ich nohy. Práve chov v kláštoroch sa podpísal pod dnešný jemnejší výzor tohto exotického plemena.

Nomádske čriedy oviec a kôz pasúcich sa vo vysokých polohách, dokonca výborne šplhajúcich, nebolo možné len tak ľahko zahnať a udržať v stáde. Preto potrebovali psy, ktoré by dokázali s kozami udržať nielen krok, ale aj skok. Vyžadovali si doslovne mačacie schopnosti. Ďalším problém bol vysoký sneh. Pes musel byť ľahký a ideálne by bolo aby jeho hmotnosť bola rozložená na širokých labách. Tibetský teriér stojí na svojich labkách ako človek na nohách, čo vyvoláva aj efekt tzv. snežníc. Jeho kompaktné telo a výborne zauhlené končatiny mu umožňujú rýchly a bezpečný pohyb v skalnatej krajine.

K dejinám i vývoju Tibetského teriéra v Európe neodmysliteľne patrí rok 1922 a meno Dr. Agnes Greig. Táto anglická lekárka pôsobiaca v indickom meste Kanpur, úspešne operovala jednu Tibeťanku zo zámožnej rodiny a ako inak na znak vďaky dostala dar najvznešenejší a najcennejší, zlato-bielu sučku Tibetského teriéra, menom Bunti. O nejaký čas Dr. Greig ziskala  aj psa tohto plemena, ktorý sa volal Rajah. A začali sa písať dejiny jednej z línií Tibetských teriérov „Lamleh“, ako znel aj názov chovnej stanice Dr. Greig. Prvý vrh z tohto spojenia sa narodil v roku 1924 v Severnej Indii. Nastali rôzne peripetie s uznaním názvu, pôvodne ako „Lhasa Teriér“ namiesto „Tibet apso“ i keď bolo už zjavné, že ide o dve odlišné formy psa, a pri tomto pomýlenom názve sme bohužiaľ zostali až do dnes. Meniť názov sa dnes už asi neoplatí, takže majitelia a chovatelia Tibetských teriérov zvedavcom a záujemcom o plemeno vysvetľujú, že to naozaj nie je poľovný pes, ale že je to teriér „neteriér“.

V roku 1930 Dr. Greig začala s chovom Tibetského teriéra aj v Anglicku. Svoj chov rozvíjala aj na ďalších jedincoch až do roku 1953, keď bol v liverpoolskych dokoch policajtom menom John Downey odchytený malý opustený chlpatý pes „Dusky“. Vraj náhoda zariadila, že psa uvidel rozhodca a navrhol, aby ho Downovci nechali registrovať ako Tibetského teriéra. Stalo sa to skutočnosťou a Dusky, teraž už „Trojan Kynos“, bol uznaný za pravého tibeťáka a začal sa rozvíjať chov ďalšej línie, ako inak, pod názvom chovateľskej stanice Downovcov „Luneville“. Dve línie, mnoho sporov o pôvod, rozdelenie chovateľských klubov, ale i mnoho úspešných šampiónov pochádzajúcich z obidvoch z nich.

Či už línia jedna, alebo druhá, so svojimi výhodami, či nevýhodami, v každej z nich vidíme kúsok pôvodných potomkov strechy sveta, tibetských skál, snehu a slnka – pôvodného „Tibet apso“.

Niektorí chovatelia a nadšenci sa dnes s obľubou vracajú k pôvodným psom z Tibetu, o čom svedčí i pár tibetských importov. Jedni ich činy zatracujú, iní vyzdvihujú, čo však tento trend so sebou prinesie, s istotou uvidíme až za pár rokov na ich potomkoch. V každom prípade je to výzva na zamyslenie.